
4.časť a obrázok by Petí
Nedokázala som naňho prestať myslieť.Rozmýšľala som či tie raňajky boli od neho,no k žiadnemu istému záveru som nedospela.Moje myšlienky po chvíli presídlili k mojim rodičom.Otca som bola pozrieť,jeho zdravotný stav sa zlepšuje.No nikto mi nechce nič povedať o mojej matke.
Zapla som telku a snažila sa nejako odpútať od toho množstva myšlienok,čo sa mi vírilo v hlave.A vtedy všetky utíchli.Všetko naokolo utíchlo.V televíznych správach ukazovali nehodu.Rodičov a ich dcéry.Videla som tam svoju fotku."Matka bola na mieste mŕtva,stav dcéry aj otca je stabilizovaný."povedala moderátorka.Možno by som to vypla,možno by som to pozerala ďalej,no nedalo sa.Odrazu sa mi pred očami premietla scéna,akoby z filmu.No bola to spomienka...
"Rob,nemyslíš,že by to bol dobrý nápad?"začula som známy hlas.Bola to mama.No odpovede na svoju otázku sa nedočkala.Sedela som za sedadlom šoféra a videla blížiace sa auto,ktoré dostalo šmyk.Narazilo tak silno,že nás muselo odhodiť celkom ďaleko...a potom už len tma...a bolesť.
Ostala som sedieť ako v tranze.Úplne sa mi rozklepali ruky a musela som to rozdýchať.Moja mama umrela,pretože auto vrazilo priamo na stranu,kde sedela.Veľmi by som tomu chcela zabrániť. "Keby som to tak mohla vrátiť."vzdychla som si a vtedy sa to stalo.
"Ma-mami?"nechápala som situácií,v ktorej som sa práve ocitla.Pršalo,práve sme nastupovali do auta."Čo sa deje,zlatko?"starostlivo na mňa pozrela.Bola som zmätená...ešte pred chvíľkou som bola v nemocničnej izbe alebo nie?V tom mi to došlo.Opakuje sa to...ale ako by sa mohlo?"Ešte by sme nemali ísť.Ostaňme,aspoň kým prestane pršať."prehovárala som ich."Ponáhľame sa,nemôžme čakať."povedal ocko a nastúpil."Mami,poď si sadnúť ku mne dozadu,prosím."popýtala som ju bez váhania."Tak dobre."pokrčila plecami.
"Rob,nemyslíš,že by to bol dobrý nápad?"opýtala sa mama otca,už ani neviem,čo riešili."Oci!Zaboč na benzínku prosím!"ozvala som sa vystrašene."Už sme odbočku minu..."začal otec,no znovu som začula ten nenávidený zvuk.Rachot,rozbíjanie skla,výkrik...bolesť.
Odrazu som bola znova v nemocnici." Matka bola na mieste mŕtva,stav dcéry aj otca je stabilizovaný."začula som moderátorku.Čo sa stalo?Nezabránila som tomu?
"Podľa informácií,pri nehode matka sedela vzadu pri dcére a otec šoféroval..."hovorila,no mňa to už viac nezaujímalo.Nepomohla som,nič som nezmenila.Všetko sa len stalo znova.Ale ako?Ako to,že som sa tam mohla vrátiť?Mohla som byť s mojou mamou?
Neviem ako dlho som tam sedela,ako dlho som plakala.Od vyčerpania som zaspala.
Zobudila som sa okolo poobedia.Našťastie sa mi nič nesnívalo.Chcela som sa ísť poprechádzať,no najprv som išla za otcom.Je v bezvedomí,no som si istá,že sa zobudí.Musí.Po mojej návšteve som sa rozhodla ísť do nemocničného bufetu,je to o trošku lepšie ako strava pre pacientov.Fajn, o moc lepšie.Sedela som sama pri stole,v bufete bolo ešte pár ľudí.Odrazu mi niekto poklopkal na rameno."Ahoj."usmial sa na mňa ten chlapec.Nick.Hneď som bola veselejšia."A-ahoj.Zase máš...koncert?"snažila som sa rozpomenúť."Áno,deťom sa to nejako zapáčilo,dúfam,že aj tebe."usmial sa.Či sa mi páčil koncert?Ako mu mám odpovedať,keď si naň nepamätám?"Vlastne..."skrivila som tvár."Bol som hrozný?Spieval som falošne...ja som si to myslel..."prerušil ma."Nie!Ja len...nepamätám sa."znepokojene som sa priznala.Nechápala som,prečo mu to vravím.No nakoniec som mu povedala úplne o všetkom."Asi si myslíš,že som blázon."pozrela som dolu."Nie,to si nemyslím.Možno to je len...kvôli tomu,čo sa stalo.Tvoja pamäť sa len musí dať dokopy,nie som síce doktor,ale podľa mňa je to tak.Hlavne sa neznepokojuj."pohladkal ma po ruke.Musela som sa usmiať.Bol taký milý...

krasny diel rychlo pokračko