
1.časť a obrázok by Kristin
Kvapky dažďa pomaly stekali po okne,na ktoré som sa nemotorne snažila nakresliť srdce.Vonku bolo sychravo a búrka nie a nie prestať.Pozerala som von oknom a počúvala pomaly
utíchajúce hlasy ľudí,smiech a plač detí,ktoré práve so svojími rodičmi odchádzali domov pretože deň sa pomaly blížil ku koncu.
utíchajúce hlasy ľudí,smiech a plač detí,ktoré práve so svojími rodičmi odchádzali domov pretože deň sa pomaly blížil ku koncu.
Sama som sedela pri okne a s neprítomným výrazom v tvári som sa snažila si na niečo spomenúť.Moja myseľ blúdila v myšlienkach,ale nenachádzala nič.Žiadne spomienky,tváre,zážitky.Moja hlava bola ako keby úplne prázdna.Ako keby som začala žiť len včera.
Nemám žiadne spomienky.Včera som sa zobudila s kómy,ako povedal nejaký zvláštny doktor,ktorý ma ošetruje.Naozaj si myslím,že som sa narodila len včera.Len odvtedy vnímam svet.
Áno.Viem koľko mám rokov a ako sa volám.Ale to je asi tak všetko.Nič o sebe neviem a s doktorom som ešte nemala tú česť sa poriadne porozprávať.
Tak strašne som chcela vedieť čo som bola zač pred tou nehodou kedy mi zomreli rodičia a ja som upadla do kómy,po ktorej som stratila pamäť.
Tak strašne by som chcela poznať svojích priateľov,možno chlapca,s ktorým som bola.No nieje to možné.Neviem si na nič spomenúť.Chcem.Tak strašne chcem,ale nejde to.
Možno v snoch sa vrátim späť.Tam kde som bola podľa mňa šťastná.Nie ako teraz.Sedím tu sama a opustená.Bez niekoho,kto by ma dokázal chrániť.
Ľahla som si teda na tú zapáchajúcu posteľ a poriadne som sa zachumlala pod perinu.Viečka mi čím ďalej tým viac oťažievali,až sa mi nakoniec podarilo zaspať.
Ležím niekde na lúke.Je slnečný deň a som obklopená krásnymi kvetmi,ktorých vôňu vietor nesie až ku mne.Vdychujem tak čistý a svieži vzduch,ktorý ma napĺňa energiou a pozitívnou náladou.Všetko.Celé toto prostredie mi na tvári vyčaruje úsmev.Zrazu začujem praskot vetví a spoza stromov sa ku mne niekto blíži.
,,áááááááááááááááá"prebudím sa s krikom a celá spotená.
Chcem vedieť kto to bol.Možno som si na niečo spomenula.Možno som niečo také zažila.
Ten hrejivý pocit pri tom sne.Tá láska,ktorá ma naplňala šťastím a radosťou.Ten pocit osamelosti ako keby vymizol a ja som bola šťastná.
Mala som radosť v očiach a úsmev na perách čo sa o tejto chvíli už povedať nedá.V realite sa nedokážem usmiať.Nemám na to dôvod.
Mala som slzy na krajíčku,ale nejaký podnet ma prinútil ich zadržať a nahovárať si,že som milovaná a som silná osobnosť.Nesmiem sa podceňovať.
Chcem začať odznovu.Byť úplne nová osoba.
Ayleen Rose Ellen.Všedné
17 ročné nižšie dievča s gaštanovo hnedými vlasmi a prenikavo modrými očami.Jemné črty tváre a jamky v lícach pri každom nepatrnom úsmeve možno doplňajú vzhľad výnimočného dievčaťa.Vlasy jemne zvlnené tesne pod plecia,zvyčajne nosené len tak volne.
Vonku stále pršalo.Pýtala som sa sama seba.Prečo stále prší.Odkedy som sa zobudila prší.Dážď nechce utíchnúť a kvapky bičujú okennú parapetu ako divé a potom pomaly stekajú dole a rozplývajú sa.Ale už som si na to všetko zvykla a dážď a celé to sychravé počasie mi začína prirastať k srdcu.Ako keby som ho milovala po celý život.Aj niekedy predtým v tom živote čom som žila a nič o ňom neviem.
Ani som si to neuvedomila a už bola neskorá noc.Pátranie v minulosti a myšlienky ma nehorázne unavili a ja som ledva sedela.Zaumienila som si,že idem spať a v noci možno budem zase snívať.
Ponorím sa do ríše snov a uvidíme čo táto noc prinesie.

jeeee tak toto je krasne :) tesim sa na pokracko. :P pekne opisane.. normalne som tam bola kde ona (rada si vsetko predstavujem
)